Slovenská Asociácia Zlatokopov
Slovak Goldpanning Association
Bolo sparné leto, v Detve sa konali Detvianske folklórne slávnosti a s kamošom Miťom (áno, ten istý Miťo ktorý sa spomína aj v mojom predošlom zlatokopeckom texte) sme sa dohodli, že pôjdeme súťažne ryžovať zlato do Lovinobane a cestou sa zastavíme aj na slávnostiach. Dúfajúc v dobré umiestnenie v súťaži sme zbalili potrebné veci a vyrazili na cestu do ďalekej Lovinobane.
Počasie bolo nádherné a po príchode do kempu sme rozložili stan. Postupne prichádzali zlatokopi s celého Slovenska - známi, menej známi a aj úplní „greenhorni“. Tiež sa prišli pozrieť aj diváci, ktorí aspoň občas povzbudia tých pár bláznov pachtiacich po drahom kove v kalnej a studenej vode.
Cez kemp v Lovinobani, v ktorom sa súťaž konala, preteká maličký potôčik, skôr by som použil pomenovanie „cícerok“. Organizátori súťaže ho prehradili a tak vytvorili čosi ako väčšiu kaluž, ktorá však spĺňala všetky základné podmienky na súťažné ryžovanie, čo v tých podmienkach bolo naozaj obdivuhodné.
Ako som spomenul, bolo sparno a všetci čakali že bude pršať. Slnko však svietilo to presvedčilo všetkých pesimistov, že bude pekný deň.
Pod súťažným miestom sa chladili vo vytekajúcej vode sudy s pivom a kofolou, pečené klobásy rozvoniavali a v kotlíkoch bublal zlatokopecký guláš. Všade bola pohoda a dobrá nálada, ako to zvyčajne býva na podobných stretnutiach. Začali sa prvé vyraďovacie kolá súťaže. Postúpil som a aj Miťo mal šťastie. Kým sme čakali na ďalšie vyraďovacie kolo, dali sme si niečo pod zub. Zrazu som spozornel. Do areálu prišiel Indián. Bolo mi jasné, že to nie je originálny severoamerický Indián, ale slováčisko vyznávajúci indiánsky spôsob života.
Zbalil som rýchlo jedlo a zavolal na Miťa aby prišiel aj s kamerou, že mám nápad. V rýchlosti som mu objasnil môj zámer.
Mal som požičaný fotoaparát. Nosil som ho koženom púzdre a na šnúrke. Keď sa trochu vysunul s púzdra, tak svojim tvarom a veľkosťou pripomínal diktafón v koženom obale. A práve túto dizajnérsku črtu som sa v rýchlosti rozhodol využiť pre svoj diabolský plán. Oblečený v rifliach, tričku a s klobúkom na hlave som sa spolu s podobne oblečeným Miťom, ktorý zvieral v ruke svoju videokameru, vybral smerom k predstaviteľovi Indiánov na Slovensku.
Ten si medzičasom rozložil na zem svoju ručne pletenú deku, vedľa nej ručne zdobenú pletenú tašku a začal si z nej vyberať ručne rezanú fajku a tabak. Asi si chcel v kľude pofajčiť a zmieriť tak svoju dušu s Manituom, neviem, v tom zhone som sa ho nestihol opýtať. Namiesto toho som na neho vyblafol mojou stredoslovenskou angličtinou „ Hi, my name is John Black. I am from american broadcasting company CBC . May I ask you few questions?“ Keď to Indián začul, zdvihol svoj zrak od svojej skoro zapálenej fajky a keď uvidel, že sa pozerá do zapnutej kamery a pred ústami má mikrofón, v momente sa postavil na nohy a začal, po slovensky, ospravedlňovať svoju rečovú indispozíciu. Ja som sa snažil ešte raz a pomalšie na neho prehovoriť po anglicky, Miťo to celé filmoval a to Indiána dohnalo do ešte väčšieho stresu. To už som cítil že bude šou. Pomocou všetkých cudzích slov ktoré poznal, gestikulácie a mimiky sa mi snažil odpovedať. Tento jeho komunikačný prejav si všimli ľudia a začali sa pri nás pristavovať. Medzi nimi boli aj niektorí organizátori a tak začali zhánať tlmočníka, aby Indián mohol poskytnúť svoj prvý slovenský rozhovor reportérovi americkej televízie, ktorý točí v Lovinobani reportáž o živote zlatokopov na Slovensku. Podarilo sa, a tak sa mladý chalanisko, ktorý vedel po anglicky a bol ochotný tlmočiť Indiánovi tento rozhovor, pustil do práce. Bola to štvorstranná improvizácia – ja som improvizoval s otázkami, tlmočník s prekladom, Indián s odpoveďami a gestikuláciou a Miťo s kamerou. Dozvedeli sme sa, že dotyčný Indián je predstaviteľom európskej Indiánskej vetvy, že vyznáva tento životný štýl aj vo svojom civilnom živote a iné podrobnosti.
Po asi pätnástich minútach rozhovoru, čo je určite celkom slušný v daných podmienkach, sa začala situácia meniť. Ako sa vraví, kto druhému jamu kope - sám do nej padá.
V tom zhone som si neuvedomil jednu drobnosť. Niektorí ľudia, ktorí sa venujú ryžovaniu zlata súťažne, si na svoj klobúk pripínajú registračné štítky a odznaky zo súťaží ktorých sa zúčastnili. Na štítku je väčšinou uvedené meno a priezvisko spolu so štátnou príslušnosťou daného človeka. Takéto štítky z rôznych súťaží mám na svojom klobúku aj ja.
Táto, pre mňa v tej chvíli, nepodstatné drobnosť neušla bystrému oku jedného s prizerajúcich sa divákov, ktorý svojim zvolaním: „Aaale šak on je od nás, ze Slovenska!“ ukončil moju novinársku a Miťovu kameramanskú kariéru v priebehu jednej sekundy.
Mal som asi taký pocit ako by ma hodil do mraveniska, Miťo si rýchlo začal baliť kameru spoločne sme čakali, v obkľúčení divákov, čo sa bude diať. Na naše veľké šťastie bol Indián tak vystresovaný, že ani on nevedel ako zareagovať a tak som ho duchaprítomne predbehol. Podal som mu ruku, predstavil sa vlastným krstným menom. Prijal moje ospravedlnenie, tentokrát už v slovenčine. Vždy keď sme sa v ten deň stretli v kempe, tak len neveriacky krútil hlavou a usmieval sa. Ja som na tom bol podobne. Večer, počas country bálu, sme sa stretli pri barovom pulte a pripili si, niekoľkokrát, na indiánsko-slovenské priateľstvo.
PS:
Ako som sa dozvedel počas ďalšieho rozhovoru, tentokrát už bez diktafónu a kamery, ''Indián'' (civilným menom Ivan Vredík Indiano) žije v obci Žihľava, ktorá je medzi filmármi známa svojou produkciou amatérskych filmov. Po niekoľkých pohárikoch ohnivej vody, sa Indián priznal, že občas hráva aj Jánošíka a to podľa toho, ktorý kostým má momentálne čistý.
Cez kemp v Lovinobani, v ktorom sa súťaž konala, preteká maličký potôčik, skôr by som použil pomenovanie „cícerok“. Organizátori súťaže ho prehradili a tak vytvorili čosi ako väčšiu kaluž, ktorá však spĺňala všetky základné podmienky na súťažné ryžovanie, čo v tých podmienkach bolo naozaj obdivuhodné.
Ako som spomenul, bolo sparno a všetci čakali že bude pršať. Slnko však svietilo to presvedčilo všetkých pesimistov, že bude pekný deň.
Pod súťažným miestom sa chladili vo vytekajúcej vode sudy s pivom a kofolou, pečené klobásy rozvoniavali a v kotlíkoch bublal zlatokopecký guláš. Všade bola pohoda a dobrá nálada, ako to zvyčajne býva na podobných stretnutiach. Začali sa prvé vyraďovacie kolá súťaže. Postúpil som a aj Miťo mal šťastie. Kým sme čakali na ďalšie vyraďovacie kolo, dali sme si niečo pod zub. Zrazu som spozornel. Do areálu prišiel Indián. Bolo mi jasné, že to nie je originálny severoamerický Indián, ale slováčisko vyznávajúci indiánsky spôsob života.
Zbalil som rýchlo jedlo a zavolal na Miťa aby prišiel aj s kamerou, že mám nápad. V rýchlosti som mu objasnil môj zámer.
Mal som požičaný fotoaparát. Nosil som ho koženom púzdre a na šnúrke. Keď sa trochu vysunul s púzdra, tak svojim tvarom a veľkosťou pripomínal diktafón v koženom obale. A práve túto dizajnérsku črtu som sa v rýchlosti rozhodol využiť pre svoj diabolský plán. Oblečený v rifliach, tričku a s klobúkom na hlave som sa spolu s podobne oblečeným Miťom, ktorý zvieral v ruke svoju videokameru, vybral smerom k predstaviteľovi Indiánov na Slovensku.
Ten si medzičasom rozložil na zem svoju ručne pletenú deku, vedľa nej ručne zdobenú pletenú tašku a začal si z nej vyberať ručne rezanú fajku a tabak. Asi si chcel v kľude pofajčiť a zmieriť tak svoju dušu s Manituom, neviem, v tom zhone som sa ho nestihol opýtať. Namiesto toho som na neho vyblafol mojou stredoslovenskou angličtinou „ Hi, my name is John Black. I am from american broadcasting company CBC . May I ask you few questions?“ Keď to Indián začul, zdvihol svoj zrak od svojej skoro zapálenej fajky a keď uvidel, že sa pozerá do zapnutej kamery a pred ústami má mikrofón, v momente sa postavil na nohy a začal, po slovensky, ospravedlňovať svoju rečovú indispozíciu. Ja som sa snažil ešte raz a pomalšie na neho prehovoriť po anglicky, Miťo to celé filmoval a to Indiána dohnalo do ešte väčšieho stresu. To už som cítil že bude šou. Pomocou všetkých cudzích slov ktoré poznal, gestikulácie a mimiky sa mi snažil odpovedať. Tento jeho komunikačný prejav si všimli ľudia a začali sa pri nás pristavovať. Medzi nimi boli aj niektorí organizátori a tak začali zhánať tlmočníka, aby Indián mohol poskytnúť svoj prvý slovenský rozhovor reportérovi americkej televízie, ktorý točí v Lovinobani reportáž o živote zlatokopov na Slovensku. Podarilo sa, a tak sa mladý chalanisko, ktorý vedel po anglicky a bol ochotný tlmočiť Indiánovi tento rozhovor, pustil do práce. Bola to štvorstranná improvizácia – ja som improvizoval s otázkami, tlmočník s prekladom, Indián s odpoveďami a gestikuláciou a Miťo s kamerou. Dozvedeli sme sa, že dotyčný Indián je predstaviteľom európskej Indiánskej vetvy, že vyznáva tento životný štýl aj vo svojom civilnom živote a iné podrobnosti.
Po asi pätnástich minútach rozhovoru, čo je určite celkom slušný v daných podmienkach, sa začala situácia meniť. Ako sa vraví, kto druhému jamu kope - sám do nej padá.
V tom zhone som si neuvedomil jednu drobnosť. Niektorí ľudia, ktorí sa venujú ryžovaniu zlata súťažne, si na svoj klobúk pripínajú registračné štítky a odznaky zo súťaží ktorých sa zúčastnili. Na štítku je väčšinou uvedené meno a priezvisko spolu so štátnou príslušnosťou daného človeka. Takéto štítky z rôznych súťaží mám na svojom klobúku aj ja.
Táto, pre mňa v tej chvíli, nepodstatné drobnosť neušla bystrému oku jedného s prizerajúcich sa divákov, ktorý svojim zvolaním: „Aaale šak on je od nás, ze Slovenska!“ ukončil moju novinársku a Miťovu kameramanskú kariéru v priebehu jednej sekundy.
Mal som asi taký pocit ako by ma hodil do mraveniska, Miťo si rýchlo začal baliť kameru spoločne sme čakali, v obkľúčení divákov, čo sa bude diať. Na naše veľké šťastie bol Indián tak vystresovaný, že ani on nevedel ako zareagovať a tak som ho duchaprítomne predbehol. Podal som mu ruku, predstavil sa vlastným krstným menom. Prijal moje ospravedlnenie, tentokrát už v slovenčine. Vždy keď sme sa v ten deň stretli v kempe, tak len neveriacky krútil hlavou a usmieval sa. Ja som na tom bol podobne. Večer, počas country bálu, sme sa stretli pri barovom pulte a pripili si, niekoľkokrát, na indiánsko-slovenské priateľstvo.
PS:
Ako som sa dozvedel počas ďalšieho rozhovoru, tentokrát už bez diktafónu a kamery, ''Indián'' (civilným menom Ivan Vredík Indiano) žije v obci Žihľava, ktorá je medzi filmármi známa svojou produkciou amatérskych filmov. Po niekoľkých pohárikoch ohnivej vody, sa Indián priznal, že občas hráva aj Jánošíka a to podľa toho, ktorý kostým má momentálne čistý.
Viac článkov na: http://martis.blog.sme.sk/